odhentál

Pri kontajneroch človek stretne človeka. A tak aj ja, človeka – bezdomovca, ktorý mi rozprával o všetkom čo ho dohnalo k stavu v ktorom sa práve nachádzal. Po všetkých životných situáciách, ktoré mi hovoril, napríklad že nechce otravovať svojim vzhľadom ostatných keď vyjedá zvyšky priamo z kontajnera, bol pre mňa šok, že on mne ponúkal potraviny, nie ja jemu, akoby sa dalo čakať. Kolienka, ananás v konzerve a iné pochutiny, ktoré vyzerali naozaj v poriadku, v záruke a požívateľné. V mysli sa mi však hneď vynorí obraz mojej nahnevanej manželky a tak som s poďakovaním odmietol. Dodal mi však optimizmu, aj keď si dobre uvedomoval svoje postavenie. Stále mal chuť žiť, veril, že sa situácia zmení, a že on bude opäť žiť ako človek. Ešte zaujímavejší bol aj rozhovor s deväťdesiat ročnou učiteľkou, ktorú som stretol keď som šiel na zdravotnú prechádzku: s úmyslom oddýchnuť si od rodiny. Ale ako som vyšiel pred bránu spustil sa lejak. Tak sme sa tam stretli a ona rozprávala o svojom živote, ako vychovala šesť deti a jedného vnuka. Aj o tom, ako z tých šiestich pochovala štyroch, a napokon aj toho jedného vnuka. Ako doopatrovala svojich rodičov, ktorý boli už v deväťdesiatich rokoch bez rozumu, a jej otec jej vravel: už som unavený mamička, pôjdem si lažkať. Vravel jej mamička, pretože sa o neho tak starala a on už nerozoznával a mne tiekli slzy ako sopliakovi a ona len rozprávala pri bráne a pršalo a mne smutno krásne pršalo do srdca, že takí ľudia existujú, že nie som sám, ktorý je dojatý zo života ktorý žije, a tentoraz to zažívam u druhého, zrazu tak blízkeho človeka. Rozprávala mi ako vnuk zachraňoval ožrana, ktorý chcel vyskočiť z balkóna a napokon ožran sa zachránil a jej vnuk spadol dole a zabil sa. Vravela o synovi, ktorý bol úspešný lekár, mal patričné postavenie a nahovorili ho na vojenskú misiu niekde ako ona vravela do Indočíny. Myslím, že ten termín sa už nepoužíva, ale pani má deväťdesiat rokov, tak je to v poriadku. No a ako sa odtiaľ vrátil, priniesol si zo sebou akúsi zákernú chorobu na ktorú aj zomrel. A ako vedela hovoriť o svojom povolaní...Učila matematiku a nemčinu. A aj syna naučila matematiku tak, že on vždy hovoril, že by sa najradšej vyjadroval číslami. Viem si to živo predstaviť: Dobrý deň= 2+2. Milujem: 1+1. Nemám rád: 3-3. Postupne prestávalo pršať a aj pani učiteľke už bola unavená. Išla si asi lažkať, ale takto mi to nepovedala, pretože ako mi naopak prizvukovala, že je stále pri zdravom rozume. Až ju to samú prekvapuje, že čo všetko zažila a stále jej pamäť funguje. Stretol som sa aj s Tónom, Martinom a Jarom. Chceli sme viac vedieť ako sa žije Tónovi, dlho sme sa nevideli, veď býva teraz tak ďaleko. Vták sťahovavý. Ale ako sme z jeho mimiky vytušili, nie je to jednoduché. Vôbec nie je jednoduché ani len hovoriť o tom, pretože dlho premýšľal nad každým slovom ktoré vypustil z úst, a my sme v napätí čakali čo z toho vzíde, ale pauza bola taká dramatická, že nám potom už ani nezáležalo, že čo z toho bude, ale kochali sme sa tým napätím, až nás mrazilo. Bola to radosť v duši, že jeho výpoveď je taká skutočná i keď nevypovedaná, že sme tušili čo chce povedať, alebo si iba domýšľali. Všetkým ostatným bolo zrejmé, že keby rozdávali Oscarov za pauzy, nemal by žiadnu konkurenciu. Tak sme sa dohodli, že keďže je v Ladzanoch malo príležitosti na všetko, jedna ako sa presadiť v tomto svete, je založiť tam divadlo. A keďže tam Tóno pozná iba akéhosi doterného homosexuála, povedali sme si, že to spravíme my. Skúšať budeme cez skype a zídeme sa až na premiéru. Divadelný stánok bude u Tóna v dome. Má tam hospodárske budovy, ktoré sú nevyužité, tak tam. Ľudia by sedeli pred búdou na tráve, dvaja by hrali, jeden im robil pomocníka, a ja by som predával cigánsku, a točil pivo. A prišli by aj z okolitých dedín, ba aj kúpeľný hostia by robili zájazdy do Ladzian, ako terapiu, keby už smradľavá voda z Dudiniec nepomáhala. A nakoniec by sa naštartovala celá zabudnutá ekonomika Ladzian, dedina by prosperovala, a to len na základe Tonovej pomlčky. Keby bol Tóno v obraze nevznikne ani pomlčková vojna, a Československo by sa nerozdelilo. Vidíš ty zaspatý Tóno, za čo všetko môžeš? Aj tak ťa máme radi.